Mesto Lipany

O meste

    7.-9.9. piatok – nedeľa – VÝROČIE MESTA LIPANY
    Séria podujatí pri príležitosti 700. výročia mesta Lipany. Počas týchto dní sa stretnú v našom meste všetci tí, ktorí majú k nášmu mestu vrúcny, milý vzťah – domáci obyvatelia, ale aj rodáci bývajúci v rôznych kútoch Slovenska a naši zahraniční priatelia. Organizátori osláv pripravujú počas troch dní bohatý program. Bližšie informácie na plagátoch.
    700_program výročia mesta

 

Deň narcisov

Dňa 13.apríla 2012 sa aj vo vašom meste uskutočnila finančná charitatívna zbierka s názvom Deň narcisov. Cieľom zbierky bolo pomôcť onkologicky chorým pacientom a ich rodinám, ktoré sa často ocitajú v núdzi. My, členovia študentskej spoločnosti SMART pri Gymnáziu Lipany, sme sa ako dobrovoľníci v spolupráci s Ligou proti rakovine podujali podporiť pacientov s touto zákernou chorobou.

Rozdelení do viacerých dvojíc sme navštívili všetky školy a inštitúcie v meste. Podarilo sa nám vyzbierať 625 eur, ktoré sme odovzdali Lige proti rakovine. Sme veľmi radi, že sme aj my študenti urobili niečo pre tých, ktorí skutočne potrebujú pomoc. Ďakujeme všetkým, ktorí nám prejavili dôveru a nosením žltého narcisu prispeli na túto kampaň. Dojmy a reakcie boli z oboch strán veľmi príjemné.

Dúfame, že budúci rok sa nám znova podarí zapojiť sa do charitatívnej zbierky a budeme naďalej nápomocní.

Barbara Cvancigerová

 

Železnica v Lipanoch

Železnica a jej stanica v našom meste je vyše storočná. Ukončili ju v rokoch 1872 – 73. Roky uvádzam podľa Značnej knihy Jána Kurutza, o ktorej sme sa zmieňovali v predchádzajúcich číslach mesačníka. Ján Kurutz zaznamenal v nej v roku 1872: “Železnica je zrobená. Od Prešova as ku Orlovu. Stacionpľac na prosbu varoša do Lipjan bul preloženi a vibudovani, lebo predtim na Rovňoch Roškovenskyh mal bic vubudovani. Veľo roľoh nam popsuli, ale holem železnicu našo potomci uživac budu.” A v roku 1873: “Teho roku vubudovali železnicu na našim hotaru. Ku nej odebrano: 41 utra ai 968 u sahi roľoh a zahradoh. Zate role varoš dostal 32.934 fl. 15 tal. Za stromi ovocne a verbu a budinku:5.309 fl. 80 gr. Cala suma 39.866 fl. 30 gr.”
Z uvedených záznamov nás musí upútať zmienka o mieste, kde pôvodne mala stáť železničná stanica. Mala byť umiestnená na “Rovňoch Roškovenskih”. Teda asi na mieste dnešnej bytovej výstavby na Mlynskej ulici a na Dubovickej rovni. Možno aj južnejšie smerom ku Rožkovanom. Keby sa bol uskutočnil tento plán, iste aj výstavba mesta by sa bola ináč uberala než je dnes. Bola by sa musela prispôsobiť miestu železničnej stanice. Aspoň takto môžeme predpokladať. Naši predkovia dobre uvažovali a my môžeme len kvitovať ich úsilie umiestniť železničnú stanicu čím bližšie k centru mesta. Ján Kurutz zaznamenal: “Veľo roľoh nám popsuli, ale holem železnicu našo potomci uživac budu.”

Mal pravdu, dnešní obyvatelia mesta, ale aj okolia, intenzívne využívajú železničných služieb. Ba železnica umožnila aj rozvoj nášho mesta a okolia.

Nemôžeme sa čudovať poznámke “veľo roľoh nam popsuli”, ak uvážime, čo pred sto rokmi predstavovali polia a záhrady pre obyvateľov mesta. Boli zdrojom výživy. A preto mali vysokú hodnotu.

O budovateľoch železnice v tunajšom meste a okolí hovorili starí ľudia, že to boli talianski robotníci, ktorí na stavbe pracovali. Zostala po nich dodnes studienka Pod Balaškou.

Alexander Miko

Zo starých zápisníc II – oprava veže kostola v roku 1937

V závere príspevku o obnove farského kostola sme uviedli, že v júni 1937 na mimoriadnom zasadaní obecné zastupiteľstvo Lipian riešilo opravu veže kostola (strana 58, bod 1, Zápisníc …). Zo zápisnice vysvitá, že obecné zastupiteľstvo na práce vypísalo, v dnešnej terminológii, výberové konanie, ktoré zahaňalo až osem druhov výkonov. Na vypísané práce bolo podaných sedem ponúk v zalepených obálkach, ktoré sa na zasadaní otvorili. Ponuky podali lipianski i mimolipianski dodávatelia. Z Lipian to boli: Maximilián Hudý, Štefan Vojtko a Jozef Hochhauser, zo Sabinova: Jozef Porač, Š. Kiseľa a GeYa Krebs a G. Findl z Prešova. Ponuky boli rozdielne.

Zo spomínaných ôsmich výkonov spomenieme aspoň tri: lešenie od 600.- do 850.- Kč, hromozvod 1100.- až 2275.- Kč a galvanizovanie (elektrické pokovovanie) 10.- Kč za m² alebo paušál 3000.- až 3150.- Kč. Ialej citujeme zo zápisnice (doslovný prepis bez jazykových úprav):

„Po preskúšaní a prepočítaní nabídok vynesené jednohlasné uznesenie čís. 21. Obecné zastupiteľstvo rozhodlo, aby opravné práce veže r. kat. kostola v rozpočtu prác v položkách 1.) až 6.) boly zadané Maximilianovi Hudymu z Lipian – a obecná rada sa upravuje, aby s podnikateľom jednala o sníženie oferovaných cien tak, aby tieto práce nečinily viac ako Kč 8000.- a galvanizovanie plecovej veže a postavenie hromosvodu zadané boli firme G. Findl z Prešova za oferované obnosy, a lešenie k plechovej veži zadané boly Max. Hudymu za oferovaný obnos Kč 600.-.“

K tomu ešte môžeme dodať, že v knihe ThLic. Daniela Boleša Mesto Lipany 1312 – 2000 (strana 12 obrazovej prílohy) je dobová fotografia Maximiliána Hudého. Údaj v popise fotografie (rok 1935) je však nesprávny, lebo ako sme uviedli, o oprave strechy kostola a veže sa rozhodovalo až o rok a o dva roky neskôr, kedy podľa pamätníkov práce aj prebiehali. Pamätníci tiež udávajú, že strešná krytina („vlnitá škarupa – bobrovka – firmy Schulzovské tehelny v Sučanoch“) vydržala dodnes.
Mgr. Rudolf Bucko, kronikár

Zemepáni zo Szirma Bessenyö (Szirmay z Černeku) – toryská vetva

Ján Dessewffy, mladší syn Jána (prvého dediča majetkov strýca Jána Dessewffyho z Černeku), založil toryskú vetvu. Aj on robil kariéru na bojisku. No i v politike bol úspešný. Čo sa však týka rodinného života, nemal šťastie. Prvú manželku pre neveru nechal sťať na dvore Toryského zámku. Druhá manželka, dcéra veľmi vplyvného kráľovského radcu v politickom živote a správcu spišskej komory Juraja Hoffmana, mu nepriniesla na svet potomka. V prvom manželstve sa mu narodili dvaja synovia, Ján a Štefan. Prvý zomrel bezdetný, druhý sa oženil z Katarínou Darholtzyovou z Fintíc.

Manželia Štefan (zomrel niekedy v roku 1649, pochovaný je v Kaplnke sv. Tomáša apoštola v Lipanoch) a Katarína vychovali štyroch synov Jána, Františka, Gabriela, Štefana a dve dcéry. Dve deti z nich zomreli ešte v útlom veku. Jeden z jeho synov František si vzal za manželku Zuzanu, rodenú Eödönffy Vinnayovú. Zomrel však veľmi mladý a zanechal po sebe štyroch synov.

Vdova Zuzana sa v roku 1667 vydala za Štefana Szirmaya. Traja z jej synov zomreli ešte v detstve. Zostal jej iba jediný syn Adam. On sa oženil s Margitou Buttkayovou, s ktorou mal dve deti, Tomáša a Kláru.

V máji roku 1690 si Tomáša Dessewffyho adoptoval bezdetný Štefan Szirmay. O päť rokov Tomáš získal titul baróna a nakoniec v roku 1708 bol povýšený do hodnosti grófa.

Pravnuk Štefana, syna Jána, ktorý bol zakladateľom toryskej vetvy Dessewffyovcov, vystúpil vysoko po stupňoch šľachtickej hierarchie, stal sa grófom. Zároveň začal nosiť meno Szirmay z Černeku a Szirma Besenyó. Rod Szirmay sa preto stal vlastníkom toryských a červenických majetkov. Aj na ostatných majetkoch, teda aj v Lipanoch sa podiely dostali do rúk jeho potomkov. Červený rak, ktorý tvoril rodový erb týchto šľachticov dodnes zdobí oltár jedného kostola v miestnej časti Petrovenec v dnešných Lipanoch.

Tomáš Szirmay ako vzdelaný človek zohral vo verejnom živote rad dôležitých úloh. Bol turňanským a potom šarišským županom. Tiež bol kráľovským radcom a komorníkom. Tomáš bol dvakrát ženatý. Z jeho synov iba traja pokračovali v rodovej línii Szirmayovcov z Černeku a Szirma Besenyó. Adam, Tomáš, ktorý bol v roku 1760 šarišským županom a tajným radcom, a Jozef, ktorý bol kráľovským komorníkom.

Zemepáni z Torysy – Tarczay

Rikolf II. z Kamenice mal dvanástich synov: Štefana, Rikolfa, Mikuláša, Jakuba, Gregora, Vavrinca, Dominika, Petra, Jána, Klementa, Henricha a Ladislava. Spomedzi nich Henrich a Ján i ich potomkovia nosili prímenie Kamenický (Tarköi) a potomkovia Klementa Toryský (Tarczay). Šľachtici z Kamenice už mali svoje meno v Šariši, no popri nich sa začali postupne do popredia v nasledujúcom storočí (15.) dostávať aj šľachtici z Torysy, potomkovia Klementa Toryského.

V roku 1427 sa spomínajú ako vlastníci Lipian vnuci Rikolfa II. Kamenického, syna Rykolfa zo Spiša. Henrichov syn Ladislav a Jánov syn Ján, ktorý zrejme kvôli svojim výnimočným zubom dostal prímenie Fogas (Zubatý). Jeho otec Ján nosil prímenie Rikolfi čiže Ján (syn) Rikolfa II. Kamenického a takisto aj jeho syn. Tretím vlastníkom Lipian bol Bartolomej, potomok Klementa z Torysy.

V roku 1465 Žigmund, vnuk spomínaného Jána Fogasa, sa postavil proti uvedeniu do vlastníctva podielov Jána Rikolfa Fogasa (ml.), ktorý bol synom Jána Rikolfa Fogasa z Kamenice. Tie po jeho smrti chcel zaujať z titulu zálohu Ladislav, šľachtic zo Šemše. Neskôr v roku 1473 Žigmundová manželka Katarína ohľadom celého podielu Jána Rikolfa, zvaného Fogas, v Lipanoch žiadala Jána a Vilhelma zo Šemše o vydanie zálohovacích listín tejto časti. Dôvodom bola tá skutočnosť, že tento podiel šľachtici zo Šemše medzitým dali do zálohu Kataríne.

V roku 1470, v utorok po sviatku Zjavenia Pána, predstúpili pred kráľa Mateja ten istý Žigmund, vnuk Jána Rikolfa nazývaného Fogas, Tomáš, vnuk Jána, ktorý bol synom Klementa Toryského, Rikolf, vnuk Henricha Kamenického, Ladislav, ktorý bol tiež vnukom Jána Fogasa a iný Ladislav i bratia Andrej a Juraj, vnuci Jána, syna Ladislava z Kamenice. Za cenné služby, ktoré preukázali Uhorskej korune, ich kráľ potvrdil v právoplatnom užívaní dvadsiatich šiestich majetkov na Šariši, z ktorých možno spomenúť Kamenicu a hrad, Lipany, Červenicu, Jakubovu Voľu, Iačov, Vysokú, Torysu, Kyjov, Ľubotín, Lúčku a iné.

Tu možno bližšie spomenúť Tomáša Tarczaya, čiže Toryského, syna Petra z Torysy (vnuk Klementa Toryského), ktorý bol zemepánom mesta Lipany. Tomáš v detstve osirel. Jeho starší brat Mikuláš prevzal zodpovednosť i starosť o rodinu.

Nová etapa Tomášovho života nastala po nastúpení Mateja (1458 – 1490) na uhorský trón. Ako kráľov dvoran sa zúčastnil obliehania mesta Hradište na Morave v roku 1468. Tu sa v boji vyznamenal, čo potvrdzujú aj dva listy napísane pod múrmi mesta v deň sv. Jakuba. Prvým listom kráľ prikázal mestám Košice, Levoča, Prešov, Bardejov, aby sa neopovážili bojovať o majetky Tomáša, ktorý je v tábore ako kráľov dvoran, či ich poškodzovať. Druhým mu kráľ nanovo daroval tretinu Kamenického hradu a k nemu patriace majetky a potvrdil ho ako vlastníka.

Tomášovým dedičom (zomrel v roku 1490, pochovaný je v kostole sv. Martina v Lipanoch) sa stal jeho syn Mikuláš a teda aj zemepánom mesta Lipany. V roku 1510 sa stal komorníkom a v roku 1519 vrchným komorníkom kráľa Vladislava II. Padol v roku 1526 v bitke pri Moháči ako veliteľ jazdectva.

Zemepáni z Kamenice v 13. – 14. storočí

V roku 1270 vtedy zväčša zalesnené okolie Kamenice (loviská v pohraničí s Poľským kráľovstvom nazývané Bachamezey a Kamenicu, ktorá sa vtedy nazývala Torkueley) daroval kráľ Štefan V. synom Detrika z Fulókércs, Detmarovi, Dethborovi, Detkovi, Šimonovi, Herbordovi, Mikovi a Langovi, ako aj ich príbuzným.

Územie kamenického panstva sa stalo vlastníctvom Vavrinca a Herborda, synov Detrika. Zdá sa však, že oni sami neboli vlastníkmi rozsiahleho panstva. V neskorších listinách z 13. storočia v súvislosti s týmto majetkom možno nájsť ako vlastníkov istých podielov aj ich bratov a príbuzných.

V tom čase začali, a to hlavne výmenou, získavať majetky v oblasti hornej Torysy šľachtici zo Spiša. Tak v roku 1274 Rikolf a Polan, nazývaný aj Herman, šľachtici z Veľkej Lomnice, výmenou za svoje majetky na Spiši získali od Detrika, grófa spišských Sasov, jeho majetkový podiel na panstve Torysa. Rikolf a Polan boli synovia Rutkera, ktorý prišiel do Uhorska z tirolských Álp.

V roku 1285 jeden zo spomínaných synov Rutkera, Rikolf získal výmenou za svoj majetok Poket iný diel Toryského panstva, ktorý dovtedy vlastnil šľachtic Marsilius.

V roku 1296 získali synovia Rikolfa, Kokoš a Ján, od synov Detrika výmenou za majetok Gibart v Novohradskej župe majetkové podiely panstiev Kamenice a Červenice.

Rikolf mal päť synov a dve dcéry. Kokoš (Kakas) zomrel bez dedičov, a tak si jeho majetky podelili bratia v roku 1327. Henrich nemal mužských dedičov. Jánom začína nová vetva tohto mocného a bohatého rodu šľachticov zo Spiša, ktorý sú známi pod menom Berzeviczy (Brezovický), pretože ich rodinným sídlom sa stala Brezovica v Šariši. Štvrtým zo synov Rikolfa bol Markolf a piatym Rikolf, ktorým vstupuje do dejín rod zemepánov z Kamenice (Tarkeö).

Koncom zimy v roku 1306 si synovia už nebohého Rikolfa zo Spiša podelili majetky. Rikolf II., posledný spomínaný z jeho synov, ako svoj vlastnícky podiel na šarišských dedičných majetkoch dostal dve dediny, Červenicu a Krivany, tiež Kamenický hrad so všetkými dedinami a územiami a podielmi svojich bratov, ktoré k tomuto hradu prináležali. Synovia tohto Rikolfa II. Začali používať vo svojom mene prídomok de Tarkeö, teda „z Kamenice“.

Za zásluhy, ktoré Rikolf II. získal pri vojnových výpravách (1312) na strane kráľa Karola Róberta dostal podiely synov Detrika z Fulókérs a ich príbuzných Valenta a Buduna, ktorí boli prívržencami Omodejovcov (kráľových nepriateľov). V tom istom roku mu kráľ tiež daroval aj lesy medzi riečkami Ľubotín, Ľutinka a riekou Poprad až po údolie rieky Tople.

Rikolf II. z Kamenice mal 12-tich synov. Tí po ňom zdedili (zomrel okolo roku 1360) okrem iného aj značný majetok medzi riekami Torysa, Poprad, Topľa a riečkou Ľutinka, aj keď ešte niektoré podiely zostali v rukách šľachticov z Fulókércs, ako to naznačuje aj písomná dohoda z roku 1315 ohľadom majetkov Kamenice, Lipian, Červenice, Jakubovej Vole a Pustého Poľa, tiež dohoda vo veci týchto majetkov z roku 1333 a iné.

Rikolfom II. z Kamenice, synom Rikolfa zo Spiša, ktorý bol synom Rutkera, začína éra zemepánov Kamenického hradu. V ich rodovom erbe bol obraz veverice s orieškom v pyšteku, ktorá sa, ako sa zdá, chystá skočiť. Neskôr v erbe rodu Tarczay sa objavuje obraz na vankúši stojacej veverice tvárou k štítu erbu, so zdvihnutými prednými labkami. Stojí medzi dvoma stromami, akoby ich chcela naraz objať. Symbolika je však v obidvoch prípadoch neznáma. Toto znamenie veverice bolo počas celého stredoveku pripomienkou aj obyvateľom mestečka Siedmich líp, na majetkoch koho žijú a umierajú až do čias, kým ho nevystriedal znak orlice v erbe šľachticov zo Slovinska, Dessewffyovcov (Dežöfiovcov).

Zemepáni z Černeku – Dessewffyovci

Rodina Dessewffyovcov pochádza zo Slovinska, z Černeku. Jeden z dávnych predkov sa volal Dezsö (Dezider). Jeden z jeho potomkov, Štefan, sa spomína v listine kráľa Mateja z roku 1480. O dva roky neskôr v listine kapituly Požegy, datovanej 15. marcom sa po prvýkrát Štefan uvádza aj s menom Deswfy, neskôr pravidelne ako Desewfy, čo znamená syn Dezidera. Nim vstúpil na javisko dejín rod, ktorý poznáme pod menom Dessewffy.

Štefan syn Dezidera, teda Dessewffy, bol dvakrát ženatý. Z prvého manželstva sa mu narodil jeden syn František, ktorý bol jeho jediným synom. Z druhého manželstva nemal žiadne deti. František už pravidelne nosil aj meno Dessewffy. František svojim pričinením tak rozmnožil rodinný majetok, že Dessewffyovci sa stali podľa majetku silnou a vplyvnou šľachtou. Zomrel niekedy v lete roku 1523.

V manželstve Františka Dessewffyho a jeho manželky Doroty sa narodilo šesť synov a tri dcéry. Najstarší zo šiestich bratov bol Ján. Mikuláš si vybral duchovnú dráhu, stal sa kňazom. Ostatní štyria bratia si zvolili život v armáde.

Podľa príkladu otca život na politickom poli si vybral jedine najstarší syn Ján. Po bitke pri Moháči v roku 1526 a nástupe dvoch kráľov, Jána Zápoľského a Ferdinanda Habsburského, nastal v Uhorsku boj o trón. Ján sa pridal na stranu Ferdinanda Habsburského.

Avšak Turci po svojom víťazstve pri Moháči začali postupne zaberať územie Uhorska a prenikať ďalej do vnútrozemia. Zabrali aj majetky Dessewffyovcov. Ján Dessewffy však to, čo ešte zostalo z otcovho dedičstva, niektoré podiely v Šopronskej a Železnej župe, podelil medzi svoje tri sestry a iba s niekoľkými listinami z rodového archívu odišiel do Bratislavy. Ponúkol svoje služby kráľovi Ferdinandovi.

Roku 1549 sa stal radcom uhorskej komory a hlavným radcom dvora. Okrem úradu kráľovského radcu od roku 1554 sa ujal novej funkcie – hlavný správca kráľovského dvora. O tri roky neskôr bol vymenovaný za prefekta uhorskej kráľovskej komory. V tom čase dostal od kráľa za verné služby dar. Týmto darom bolo panstvo patriace k hradu Kamenica. Spolu s Jánom a za jeho zásluhy boli obdarovaný brat Ladislav a sestra Margita. Tiež syn jeho sestry Anny, Juraj Gyletfy, a synovia sestry Doroty, Juraj a Štefan Tahy.

Novým zemepánom Lipian sa tak stal Ján Dessewffy z Černeku. Avšak zomrel bezdetný a jeho dedičom sa stal syn už nebohého brata Ladislava, Ján.

Ján bol prvým dedičom majetkov strýca a vyrastajúc vedľa Pavla Székelyho, ktorého si strýko adoptoval, stal sa z neho statočný vojak. Zomrel však v mladom veku ako hornouhorský kapitán. Jeho dvaja synovia František a Ján 27. januára 1601 si podelili otcov majetok. František dostal Kamenicu a Ján Torysu. Toto rozdelenie otcovizne znamenalo vznik dvoch vetiev rodu Dessewffyovcov – kamenickej a toryskej.

Zemepáni Dessewffy a Szirmay – majitelia Lipian

Mestečko Lipany bolo počas 17. storočia v rukách viacerých členov rodiny Dessewffyovcov. Synovia Jána Dessewffyho, František a Ján si v roku 1601 podelili otcov majetok. František, keďže mu pripadli majetky kedysi patriace k hradu Kamenica, jeho potomci tvorili kamenickú vetvu rodu.. Ján sa stal vlastníkom torysských majetkov, preto jeho dedičia vytvárali toryskú vetvu a z tejto sa začala ďalej odvíjať ľubotínska vetva rodiny Dessewffyovcov.

Zo siedmych detí Františka Dessewffyho František a Adam pokračovali v rodovej línii kamenických. Františkovi synovia boli títo štyria: Štefan, Ján, Adam, a Samuel. V roku 1663 sa všetci spomínajú v súvislosti s majetkovým sporom. Medzi ich dedičnými podielmi sa spomínajú majetky v Lipanoch, Červenici a Jakubovej Voli.

Potomci Františka a Adama Dessewffyho boli vlastníkmi podielov na majetku Lipany. Rodina Dessewffyovcov bola v tom období dosť početná. ?ažko teda už dnes sledovať počas dvoch storočí ich zastúpenie ako vlastníkov Lipian.

Avšak od konca 17. storočia a na začiatku 18. storočia sa podiely postupne dostali do vlastníctva Štefana a neskôr jeho dediča Tomáša Szirmaya zo Szirma Bessenyo. Tento proces sa začal okolo roku 1676 a do septembra roku 1697 členovia rodiny Dessewffyovcov odpredali majetok v Lipanoch za viac ako 2800 uhorských zlatých.

Na začiatku 18. storočia boli ešte viacerí zemepáni, ktorí mali svoje podiely v Lipanoch. No v roku 1733 sa ako patróni kostola v mestečku spomínajú iba Tomáš Szirmay a Štefan Dessewffy. V roku 1734 obaja mali po polovici mesta vo svojom vlastníctve. Myslí sa tým, že väčšinu majetku mali v rukách títo zemepáni a neskôr ich dedičia. V prípade grófa Szirmaya však majetok bol v rukách Dessewfyovcov, ale v danom čase boli v hypotéke u grófa Szirmaya.

Zo súpisu majetku v mestečku Lipany, ktorý bol vykonaný v januári v roku 1772 možno vidieť, že v mestečku bolo 95 sedliackych domácností a 6 želiarských. Jozef Szirmay, syn Tomáša, vlastnil 47 domácností, Štefan Dessewffy, syn Mikuláša, tiež 47 sedliackých domácnosti. Jedna patrila rodine Péchy z Pečovskej Novej Vsi.

V súvislosti s voľbou nového farára v Lipanoch sa v roku 1788 spomínajú šľachtici Jozef Szirmay, ktorý vlastnil polovicu mesta a Ján Dessewffy, ktorý vlastnil jednu šestnástinu. O rok neskôr sa spomína Juraj Dessewffy, ktorý sa tiež podieľal na voľbe nového farára v Lipanoch.

V roku 1810 však pri predstavovaní nového kandidáta na miesto farára v Lipanoch sa podieľali iba členovia rodiny Dessewffy, pretože pod právomoc tejto rodiny patrilo vtedy celé mesto.

V roku 1842 sa mesto vykúpilo za 12000 zlatých a vlastnícke práva rodiny spolu s patronátnym právom prešli do kompetencie mestskej rady. Predsa nejaké pozemky ešte boli na meno grófa Františka Dessewffyho.

Po jeho smrti ich zdedili jeho deti Hermína Berzeviczyová, Žofia Szalgovichová, Regina Tahyová a maloletí Mária a František Dessewffyovci. Od nich tieto pozemky odkúpilo mesto v roku 1862 a na žiadosť starostu mesta Jána Szedláka boli dňa 27. októbra 1862 prepísané v pozemkovej knihe na Lipany.

Začiatky školstva v Lipanoch

Hoci prvé správy o škole a učiteľoch v Lipanoch pochádzajú až s konca 16. storočia /rok 1590/, Lipany iste mali školu už v predchádzajúcom období, keďže existencia kostola a fary je doložená už od 14. storočia.
Po prijatí reformácie /80-te roky 16. storočia/ bola v Lipanoch utvorená evanjelická mestská škola so značne rozšíreným nemeckým jazykom, evanjelickým náboženstvom, čo vytváralo vhodné podmienky pre rozkvet latinských škôl.

Vizitácia z roku 1775 hovorí o škole a učiteľovi, ktorý bol zároveň kantorom a zvonárom. Bol ním JOANNES BELOVICS. Školu dala postaviť grófka Klára Szirmayová, ale v roku 1775 bola škola v úbohom stave.

Vo vizitácii z roku 1813 sa dozvedáme o existencii základnej školy, o učiteľovi a zároveň kantorovi, ktorým bol JOANNES SCAVINSZKY a ANTON DRIMALA. Budova školy bola sčasti murovaná, sčasti drevená, mala dve izby s átriom (predsieňou) a bola v tom čase renovovaná mestom.

Z dostupných prameňov je pre lipianské školstvo zaujímavý až rok 1830. Tu sa dozvedáme, že sa 24. júna narodil v tunajšom meste JÁN KURUTZ, učiteľ, ktorý v Lipanoch aj učil /v rokoch 1850 – 1893/. Pre svoje osobné účely si viedol záznamník, ktorý pomenoval zaujímavým názvom ZNAČNÁ KNIHA JÁNA KURUTZ Učiteľa Lipianského od Roku 1850.

Rada Lipian na svojom zasadnutí 25. novembra 1874 rozhodla postaviť novú školu. Budova starej školy už bola vo veľmi zlom stave. V máji roku 1875 bol položený základný kameň a na jeseň v tom istom roku novú cirkevnú školu dokončili. V decembri budovu školy s dvoma triedami, ktoré boli vybavené všetkým potrebným, ako aj bytmi pre učiteľov, slávnostne posvätili a otvorili.

Pre veľký počet školopovinných detí sa na tejto škole v roku 1889 zriadilo miesto pre tretieho učiteľa. Bol ním lipianský rodák IMRICH MIKO.

Mesto, pre nedostatok peňazí, nemohlo naďalej vydržiavať z vlastných zdrojov cirkevnú školu. Preto po dohode biskupského úradu s ministerstvom bola cirkevná škola /Rímsko-katolícka ľudová škola/ v roku 1894 poštátnená /Štátna ľudová škola/.

Zvláštnosťou v histórii vtedajšieho školstva v Lipanoch je, že už v roku 1893 bola otvorená škôlka pre malé deti, tzv. „OVODA MEČENA“

Údaje o školstve v Lipanoch s prvej polovice 20. storočia /do roku 1945/ chýbajú. Neexistuje, alebo sa stratila kronika, ktorá by zaznamenávala práve toto obdobie a chýbajú aj ďalšie pramene, pretože archív v Sabinove bol zasiahnutý požiarom a niektoré materiály sa pravdepodobne stratili.

Viliam Hrehorčák – kronikár

Údaje o kronikárovi p. Viliamovi Hrehorčákovi mestu poskytla jeho manželka Cecília Hrehorčáková, ktorá stále žije v Lipanoch. V spomienkach uvádza:

“Narodil sa 22. septembra 1916 vo Vrútkach. Jeho otec bol železničiar. Z Vrútok sa presťahoval na krátku dobu do Veľkého Šariša, asi v roku 1926 sa presťahoval s rodičmi do Lipian. Po skončení Základnej školy v Lipanoch a Meštianskej školy v Sabinove navštevoval učiteľský ústav v Prešove. Na základe tohto vzdelania učil na Základnej škole v Chynoranoch (dnes okres Partizánske – pozn. autora). Potom bol preložený do Michaloviec. Doplnil si vzdelanie a získal kvalifikáciu odborného učiteľa (matematika, deskriptíva). Od roku 1944 trvalo býval v Lipanoch a začal učiť na Gymnáziu v Sabinove (od školského roku 1950/51 bol aj učiteľom štátnej meštianskej školy v Lipanoch – pozn. autora podľa kroniky tejto školy). Z náboženských dôvodov bol od roku 1960 preložený na Základnú školu v Brezovici. Asi od roku 1965 pôsobil na Základnej škole v Lipanoch.

Okrem iného aktívne pracoval ako predseda miestnej pobočky Matice slovenskej po obnovení jej činnosti v roku 1968, bol predsedom Zväzu záhradkárov v Lipanoch, v škole predsedom ZO ROH. Zomrel vo veku nedožitých 54 rokov 8. marca 1970, je pochovaný na starom cintoríne v Lipanoch.

Kroniku Lipian viedol p. Hrehorčák (s jednou krátkou prestávkou) až do svojej nečakanej smrti. Z jeho zaujímavých kronikárskych záznamov môžeme uviesť tieto: vojnové a prvé povojnové udalosti v Lipanoch (I. zväzok, str. 3 – 19), priznanie štatútu mesta Lipanom ku dňu 9. mája 1965 (str. 142 – 143), z histórie mesta (str. 143 – 146), historická pamiatka – kostol podľa brožúrky Kornela Divalda Kostol sv. Martina v Lipanoch “ktorá vyšla v Budapešti roku 1913 ako 47. zväzok maďarského meračského a stavebného zboru a ktorú menovaný napísal z poverenia Štátneho pamiatkového úradu pri príležitosti 400 – ročného výročia znovupostavenia nášho kostola” (str. 154 – 161).

Z kronikárskeho hľadiska cenný je zápis vojnových a povojnových udalostí v Lipanoch, v ktorom nájdeme aj takéto heslá: Slovenské národné povstanie, okupantské úrady, evakuácia Zemplína, zákopové práce, bombardovanie Prešova, odvody na práce, evakuácia obce, posledné výčiny okupantov, príchod sovietskej armády, oslobodenie obce – 22. januára 1945, škody na majetku – zbúrané domy, prvý revolučný miestny národný výbor, milícia, návrat rasovo prenasledovaných a iné. Pri poslednom hesle sa pristavíme a z kronikárskeho zápisu vyberieme:

“Návrat rasovo prenasledovaných”
“V tunajšej obci bolo do roku 1942 usadených do 80 židovských rodín. Podľa fašistických zákonov – boli títo odtransportovaní do Nemecka a skoro všetci zahynuli v koncentračných táboroch… Niektorí z rasovo prenasledovaných Židov sa zachránili tak, že odišli do lesov pri Blažove a tam pracovali ako lesní robotníci. Takto sa zachránili Mikuláš Zichermann so ženou, ktorí hneď po prechode fronty otvorili lekáreň a pomáhali liečiť obyvateľov, ktorým lieky predpísali lekári sovietskej armády, keď prechádzali cez obec, lebo iného lekára nebolo. Ialej sa zachránili a vrátili z koncentračných táborov títo: Žigmund Ablöser so ženou, Adolf Friedmann so ženou, Vojtech a Herman Hendler, Nella a Ella Mándlové, Adolf Reich, Emil Heitlinger, dr. Juraj Bárdoš, Tibor Miko, Blanka Fuchsová, Edita Mandlová a Estera Rubínová. Títo, až na dr. Bárdoša, sa už trvalejšie v našej obci neusadili. Väčšina z nich sa vysťahovala do Palestíny. Nella a Ella Mándlové skoro zomreli na tuberkulózu, ktorú nadobudli v koncentračnom tábore.”

Ialší pohľad do kroniky venujeme heslu “povýšenie na mesto” z roku 1965. Pri príležitosti 20. výročia oslobodenia bola naša obec povýšená na mesto.

Opis ustanovovacieho dekrétu:
“Rada Východoslovenského Krajského
národného výboru v Košiciach.
Rada Vsl. KNV v Košiciach priznáva
dňom 9. mája 1965 v zmysle § 13
ods. 3 zák. čís. 65/60 Sb
charakter
MESTO – obci Lipany
a súčasne určuje, že v meste bude
pôsobiť mestský národný výbor.
20. výročie oslobodenia ČSSR.
Podpisy: Krempa, tajomník KNV, Sýkora
v.z. predsedu KNV

… V predvečer 9. mája bolo slávnostné zasadnutie pléna Miestneho národného výboru, kde za početnej účasti našich občanov odovzdali zástupcovia Krajského národného výboru v Košiciach a Okresného národného výboru v Prešove dekrét o povýšení našej obce na mesto. Tým bol súčasne Miestny národný výbor premenovaný na Mestský národný výbor,”

Na túto časť kronikárskeho zápisu bezprostredne a veľmi priliehavo nadväzuje heslo “z histórie mesta”. Históriu mesta však máme možnosť dôkladne poznať z dvoch publikácií o Lipanoch (autori ThDr. Peter Sedlák a ThLic. Daniel Boleš). (Poznámka: citované texty sú uvedené v pôvodnom znení a neboli jazykovo upravované.)

Kronikár p. Viliam Hrehorčák písal kroniku Lipian s jednou krátkou prestávkou. Ide o roky 1962 – 1964, kedy vedením kroniky bol poverený PhDr. Karol Džupa, vtedajší riaditeľ Strednej všeobecno – vzdelávacej školy v Lipanoch (ďalej SVŠ), dnešného gymnázia.
Rudolf Bucko

Šťastnejšie dni Lipian – privilégium mestu Lipany

Na samom začiatku tohto konštatovania je privilégium mestu Siedmych líp alebo Lipian, udelené Jurajom Tarczayom v lete roku 1550, ktoré sa zachovalo v origináli a je dokladom toho, ako je všetko zlé na voľačo dobré! Privilégium, na ručnom papieri s pečaťou, trošku poškodené, veď je staré viac ako 550 rokov, “dáva na známosť znením tohto listu všetkým, ktorým prináleží, že pozorujeme so súcitom, nešťastím i chudobou postihnuté ako aj v týchto ťažkých časoch hrôzami vojny zničené mestečko Siedmych líp alebo ináč Lipjany, ktoré patrí do Šarišskej stolice, a to nielen rôznymi oddielmi vojakov, ktoré pustošia v tejto krajine ale aj hrozným požiarom, a preto kvôli týmto príčinám nám môže byť len málo na úžitok. Keďže zaiste chceme mestečko obnoviť, aby bolo ako prv a tým aj uľahčiť obyvateľom v ich biede, aby aj oni boli voči nám ochotnejší, udeľujeme im túto milosť za týchto nižšie uvedených podmienok. Oni ako aj ich potomci na večné veky sú vyňatí zo všetkých služobných povinností, robotovania a všetkých poddanských bremien tak voči nám a nášmu hradu ako i našim potomkom.” To je úplne presný preklad a v takomto duchu je spísaný celý dokument, v ktorom je vymenovaných a zaručených množstvo významných výhod, z ktorých zvlášť vyniká ešte tá, ktorá umožňuje obyvateľom mesta ťažiť drevo zo všetkých lesov majetku Kamenica a Lúčky pre vlastnú potrebu, ale aj predávať víno, pivo či iné nápoje vo vlastnej réžii, ak jedenkrát do roka odovzdajú vrchnosti tristo florénov v hotovosti. Dosť zaujímavo pôsobí dátum takéhoto odvodu – sviatok Narodenia Pána!

Úspešné kroky šľachticov rodu Dessewffy i Szirmay však priniesli úspech aj v politike kráľovského dvora a v roku 1563 sa potvrdili tri výročné jarmoky v našom meste s dátumom Turíc, Sťatia Jána Krstiteľa a na Katarínu v zmysle ediktu kráľa Ferdinanda. V roku 1574 boli tieto privilégiá rozšírené o ďalší výročný jarmok na Kvetnú nedeľu, ktorý podpísal kráľ Maximilián a od roku 1688 sa tri dni pred každým týmto jarmokom mohli v Lipanoch predávať kone, dobytok, ovce i kozy, čo v tých dobách bola nesmierna výhoda. Pod výsadu sa podpísal cisár Leopold a vôbec nie je tajomstvom, že “krstným otcom” dokumentu bol protonotár súdu kráľovskej kúrie Štefan Szirmay, príslušník šľachtického rodu z Hornej Torysy.

Špitály

Prvý listinou doložený špitál, nechal postaviť prvý vlastník Lipian z rodiny Desseffyovcov Ján, a to niekedy okolo roku 1567. Vo svojom testamente zanechal svoje želanie „… aby tí čo zdedia jeho majetok ročne zaodiali 13 žobrákov…“. Tiež sa spomína v roku 1600. O organizácii a fungovaní špitálu sa viac možno dozvedieť až z údajov z 1. polovice 18. storočia.

V roku 1733 sa spomína špitálny kostolík na konci mesta, ktorý však bol už niekoľko rokov spustnutý. V roku 1775 sa už spomínajú dva špitály. Jeden založil Štefan Szirmay pre 7 chorých. Ročný výdavok bol 14 zlatých. K nemu bola pripočítaná náboženská fundácia v sume 2000 zlatých, ktoré boli u Tomáša Szirmaya. Druhý špitál „Dessewffyanum“ bol starobylý, určený pre štyri osoby bez fundácie. Poberal príjmy so základiny Štefana Dessewffyho vo výške 830 zlatých.

V špitáloch sa viac-menej starali o žobrákov. Špitál Szirmiánum vydržiaval siedmich chudobných. Každý z nich z fundácie Štefana Szirmaya ročne prijal asi 14 zlatých. Z toho 11 zlatých stála ročne strava a oblečenie 3 zlaté.

Druhý, starší špitál Dessewffyanum vydržiaval 4 chudobných. Na každého z nich sa ročne vynaložilo za stravu 10 zlatých a 3 zlaté na ošatenie. Lekárska starostlivosť a lieky sa k fundačným výdavkom nepočítali.

Špitály mali na starosti dvaja kurátori, ktorých od roku 1775 zvolili zo zainteresovania samého biskupa Esterházyho. Zároveň im uložil za povinnosť písať každoročné relácie a posielať ich do Egru.

Z vizitácie v roku 1813 sa možno ešte o špitáloch dozvedieť aj tieto fakty. Dessewffyanum žije z fundácie v sume 800 zlatých so 6 % úrokom. Szirmiaum má fundáciu v hodnote 2000 zlatých so 6 % úrokom. Starostlivosť o tieto špitály mal lipiansky farár, ktorý zároveň z úrokov alebo iných príjmov nadeľoval chudobným v špitáli podľa potreby.

Kde tieto špitály stáli? Pri požiari v roku 1816 sa spomína špitál predni pri ceste do Krivian. Viac však prináša zmienka z roku 1872. Vtedy totiž sa stavala železnica a spoločnosť, ktorá financovala túto stavbu, odkúpila cirkevný majetok pri Toryse, na ktorom kedysi stála kaplnka. V roku 1813 pri veľkej povodni bola však úplne zničená. Z toho teda vyplýva, že v spomenutých písomnostiach sa spomína špitál aj s kaplnkou (kostolíkom?). Ide teda o starobylý špitál, ktorý sa nazýval Dessewffyanum. Kde stál však druhý nazývaný Szirmianum, ktorý nechal postaviť Štefan Szirmay, to zatiaľ ťažko určiť.

Školstvo v Lipanoch od roku 1945 do 1995 – chronológia

1945 – „Po vyčistení škôl a ich obsadení učiteľmi bolo započaté vyučovanie, a to 3.
marca na ľudovej škole a 15. marca na meštianskej škole“ /záznam z Kroniky
obce- autor Viliam Hrehorčák/

1946 – v obci bola zriadená Materská škola. Boli v nej umiestnené deti vo veku od 3 do 6 rokov.
Dochádzalo tu priemerne 50 detí, preto boli zriadené dve oddelenia.

1951 – začalo sa so stavbou školy na Šejbe. Stavba bola ukončená v jeseni r. 1952, vyučovať sa
začalo v polovici októbra. Bola to nová stredná škola, navštevovalo ju vyše 800 žiakov.

1952 – zriadenie detských jaslí. Boli v nich umiestnené deti zamestnaných matiek do veku 3 rokov
v celodennom zaopatrení.
– zriadenie družiny mládeže v budove osemročnej strednej školy

1955 – vznik Pôdohospodárskej učňovskej školy /taký bol pôvodný názov/ v Lipanoch na Petrovenci,
ako elokovanej triedy Pôdohospodárskej učňovskej školy Fričovce /1. september/.
Navštevovalo ju 26 žiakov, pôsobili tu štyria pedagogický pracovníci.

1956 – vznikla už samostatná škola s názvom Poľnohospodárska majstrovská škola v Lipanoch.
V školskom roku 1959/ 60 bola premenovaná na Poľnohospodársku učňovskú školu. V roku
1960 bolo zriadené Poľnohospodárske odborné učilište a od 1. septembra 1978 bolo zriadené
Stredné odborné učilište poľnohospodárske v Lipanoch /tento názov platí dodnes/.

1957 – dochádza k vzniku prvých elokovaných tried zo sabinovského gymnázia v Lipanoch

1959 – Osemročná stredná škola je premenovaná na Jedenásťročnú strednú školu v Lipanoch. Od
roku 1961 niesla škola názov Stredná všeobecno-vzdelávacia škola. Prví maturanti ukončili túto
školu o rok neskôr.

1961 – zriadená jediná trieda večernej školy pri OZKN v Lipanoch. Vyučovanie zabezpečujú učitelia
zo ZDŠ a SVŠ v Lipanoch.

1963 – osamostatnenie strednej všeobecnovzdelávacej školy. Od 1. 9. 1963 bola táto škola po
zrušení jedenásťročnej strednej školy riadená spoločným riaditeľstvom so základnou
deväťročnou školou. Neskôr sa tieto školy oddelili i pokiaľ ide o riaditeľstvá. Na SVŠ bolo
zriadených 5 tried riadneho štúdia 2 triedy večerného štúdia. Obe školy však používali tie isté
priestory a naďalej sa pokračovalo v dvojzmennej prevádzke. ZDŠ mala 29 tried a 1050 žiakov.
V roku 1964 sa zvyšuje počet tried na SVŠ o 2, t.j. 7 tried denného a 1 trieda večerného štúdia.

1966 – začalo sa s výstavbou školy a internátu poľnohospodárskeho odborného učilišťa

1967 – začalo sa s výstavbou dvoch 14 – triednych (teda 28 tried) základných deväťročných škôl.
Začiatkom októbra 1970 boli tieto školy odovzdané do užívania, čím sa odstránila
dvojzmennosť vo vyučovaní
– boli zriadené závodné detské jasle a materská škola ako účelové zariadenie OZKN v Lipanoch.
Sú umiestnené pri ihrisku, oproti OZKN a majú komfortné vybavenie.

1976 – miestne školy navštevujú žiaci z mesta a okolia. ZDŠ – okolo 1100 žiakov, gymnázium, ktoré
je v meste od roku 1970 – 150 žiakov, Poľnohospodárske odborné učilište – okolo 200 žiakov.

1980 – tento rok priniesol zmenu pre poľnohospodárske odborne učilište, zriadilo sa stredné odborné
učilište s maturitou

1986 – bola otvorená nová, tretia základná škola v montovanej drevostavbe na Tehelnej ulici č. 23,
bola organizovaná ako jedenásťtriedna. Navštevovalo ju 300 žiakov, pôsobilo tam 16
pedagogických pracovníkov, jej zriadením sa čiastočne riešila vysoká zmennosť vyučovania.
Rozhodnutím okresného hygienika bol vyučovací proces 6. 11. 1989 zastavený. 17. 11. škola
skončila svoju činnosť, pretože na výstavbu bol použitý nevyhovujúci materiál v konštrukcii
IMPAKO, a tým neboli zabezpečené zdravé životné podmienky pre dlhodobí pobyt žiakov.
Budovu po určitých opatreniach bolo možné používať iba na krátkodobú mimoškolskú činnosť,
1. 3. 1990 v nej bol zriadený Dom detí a mládeže.
– zriadená jedna trieda MŠ v II. MŠ kpt. Nálepku (kúpalisko), ktorá ma slúžiť pre deti rómskych
spoluobčanov.

1995 – 9. januára sa pre žiakov 6 tried začalo vyučovanie v časti dokončených a upravených
učebných priestoroch budovy budúcej ZŠ na Hviezdoslavovej ulici. Týmto bola odstránená
dvojzmennosť vo vyučovaní v základných školách.
– bolo zriadené osemročné gymnázium a do prímy nastúpilo 34 žiakov

Záujmovo-umelecký život v Lipanoch sa rozvíjal paralelne s vývojom školstva.

1958 – v Lipanoch bola zriadená pobočka Hudobnej školy v Sabinove s klavírnym a husľovým
oddelením.

1960 – Hudobná škola v Lipanoch sa stáva pobočkou ĽŠU v Prešove spolu s HO v Sabinove

1968 – dochádza k reorganizácii hudobného školstva v okrese, čo prináša kvantitatívny a kvalitatívny
rozvoj aj pre HŠ v Lipanoch

1972 – 1. septembra sa v Lipanoch vytvorila samostatná ĽŠU.

1978 – bol založený spevokol, ktorý bol pokračovaním speváckeho zboru. Mal 36 členov, neskôr sa
rozrástol na 52 členov.

Spomienka na Alexandra Mika

Náš zápis by nebol úplný bez ďalšej lipianskej osobnosti – Alexandra Mika (*29. 12. 1921, †20. 2. 2003), archivára – amatéra, “chodiacej” lipianskej kroniky. Kým žil, zo skromnosti jemu vlastnej odmietal poskytnúť údaje pre kronikársky medailón, preto týmto medailónom ukončíme náš zápis.

Osobnosť Alexandra Mika sugestívne priblížil p. Vladimír Plavčan v nekrológu pri jeho úmrtí, z ktorého si kronikár dovolí zacitovať: “… Bol požehnaním pre svoje okolie, pre svojich spolupracovníkov, susedov, blížnych. Vždy úprimný, láskavý, ochotný počúvať iných, pomôcť radou alebo dobrým slovom. S jeho menom sú spojené mnohé iniciatívy či aktivity, ktoré posúvali kvalitu života v meste dopredu: zakladateľ a duša zväzu záhradkárov a ovocinárov, iniciátor výstavby sušiarne ovocia, organizátor obohacujúcich výstav ovocia a zeleniny alebo nezabudnuteľných zájazdov na Flóru Olomouc.

Druhou jeho veľkou záľubou bola história, najmä história rodných Lipian. Nielenže ju dobre poznal, ale ju aj neustále študoval, porovnával a objavoval. Vďaka nemu je dnešný mestský i farský archív obohatený o mnohé dokumenty, fotografie a záznamy, ktoré nám i budúcim generáciám budú prezentovať minulosť i prítomnosť.”

Rudolf Bucko

Aktuálne ALR

Obrázok ALR a odklik na posledné vydanie . PDF 3,2MB

Facebook

https://www.facebook.com/groups/lipany/